Len my a svet – Eva Holešová, Agáta Machatová, Tamara Mičianová, Eliška Horváthová. Síce sme vyšli ani nie za Žilinský kraj, ale stále to bolo dobrodružstvo, ktoré sme mali naplánované už dlhšie. Plán cesty bolo dostať sa do kempu Slnečné skaly, kde sme si postavili stany a čakali na učiteľov a ich schválenie, že môžeme vyraziť. Okolo desiatej hodiny sme sa pobrali na našu cestu naprieč krajinou. Počiatočné blúdenie z kempu sme vyriešili polemizovaním a následným zostupom dolu do dediny. Prešli sme okolo vlakovej stanice Porúbka, ďalej cez dedinu a nakoniec cez kapustovú záhradu. Kostolík sa nachádzal pár minút od záhradky, ale naše prvé zastavenie bolo vyššie, a tým bola prvá z troch kaplniek. Chvíľkový chill, photoshoot, doplnenie pitného režimu, či hroznového cukru a naša cesta pokračovala ďalej.
Náš druhý cieľ expedície bola Výklenková kaplnka. Väčšinu cesty sme prešli po nádherných poliach, ale pred záverečným stúpaním sme sa ešte brodili riekou. Hore sme sa museli, ako obvykle, znova posilniť a spraviť si fotky. Potom naše kroky smerovali ďalej. Kaplnka sv. Anny, ktorá sa nachádzala, ako inak, na kopci, počas ktorého sa nám z tepla parili mozgy. Po výstupe bola hodina na obed. Zachránili to chleby veľké ako celý lakeť a paštéta. Po krátkej obednej sieste nasledovala fotka a pokračovali sme smerom k vodopádu Slnečné skaly. Cez lúky, dedinky a hlavné cesty sme sa dostali ku kraju cesty, kde sme sa znova prebrodili po už podstatne hlbšej rieke, ale tentokrát bez topánok. Po dobre padnúcom osviežení sme sa vybrali cez chatovú oblasť, kde mal byť vodopád. Kráčame 15 minút – nič, len chatky a ticho, kráčame 20 minút a zrazu sa objavilo pomerne dosť viditeľné stúpanie, ale mapa ukazovala jasne – prejsť cez a dostaneme sa ku vodopádu. Popri kopci tiekol maličký potôčik, ale my sme sa len obzreli a s malou dušičkou kráčali ďalej. Keď sme sa už domnievali, že počujeme vodu, boli to zjavne len halucinácie, ktoré sme v hustom lese pociťovali. A zrazu sa pred anami objavilo rázcestie. „Ja pôjdem s Evou doprava a vy doľava,“ povedala som. Keď nám už nič nedávalo zmysel, pozbierali sme posledné zvyšky svojich síl a vybrali sme sa dolu. Spolu sme usúdili, že vodopád bol asi len ten potôčik, ktorý nám spríjemňoval cestu.
Pobrali sme sa do chatovej oblasti, kde sme zjedli svoje posledné zásoby a vybrali sa smerom do kempu. Cestu sme si krátili slovnými hrami a zrazu sme sa objavili pred kempom, kde nás čakala Rajčianka. V nej sme si omočili nohy a bosí sme sa vybrali do kempu. Ono sa to nezdá, ale po teplom a únavnom dni plnom kráčania sme vifónky brali ako našu poslednú večeru. Keď dorazili dievčatá z druhej skupiny, porozprávali sme si navzájom zážitky z ciest. Večer sme ešte skúsili kulinársky kúsok, ktorým boli špekačky opekané v hrnci, údajne boli fajn. Keď sa zotmelo tak sme si umyli zuby, prezliekli sa do pyžama a absolvovali zaslúžený spánok. Ešte poloospatí a uzimení sme sa zobúdzali na nepríjemný zvuk budíka, ktorý sa však po otvorení stanu zmenil na krásny východ slnka. Pobalili sme všetky svoje veci, zložili stany a počkali na pána učiteľa Záhoráka, ktorý nás ochotne zaviezol na stanicu, odkiaľ sme každá išli svojou cestou.
Agáta Machatová, II.A