V rámci programu DofE – Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu, kde ašpirujem na získanie zlatého ocenenia, som musela absolvovať tzv. rezidenčný projekt. V princípe ide o to, že strávite týždeň v komunite cudzích ľudí a venujete sa niečomu, čo vás môže obohatiť, niekam posunúť… Ja som si vybrala vojenský kemp, na ktorý mi finančne prispela škola, za čo ďakujem.

Dňa 16. 08. 2021 sa začala moja cesta k spoznaniu svojich limitov, alebo skôr k ich prekonaniu, aby som bola presnejšia. Počula som, že to bude fyzický aj psychický teror a moje očakávania sa naplnili. Hneď prvý deň som bola ubytovaná v päťhviezdičkovom deravom stane spolu s ďalšími štyrmi chalanmi. Taktiež som dostala nové meno, dosť minimalistické, bola som číslo 5. Hneď prvý deň, keď sa miestna mačka rozhodla, že vykoná svoju potrebu práve pod mojou posteľou, som vedela, že to bude sranda.

Trénovali nás bývalí vojaci, mali sme prísny režim a museli sme sa naučiť myslieť a konať ako jeden, čo bolo spočiatku ťažké, keďže sme sa vôbec nepoznali. Keď nastala noc a ja som vyrazila na svoju prvú hliadku okolo kempu, strhla sa búrka. Tu som musela prekonať svoj prvý strach, a to z bleskov. Od druhého dňa sa už začal rutinný režim: budíček, hygiena, ísť do hory na drevo, vyčistiť kanady, raňajky, rajóny, teória a vojenská prax… Mnohé som sa naučila, napríklad strieľať z pušky a z pištole, ako sa správať pri chemickom útoku, zliezť zo skaly, sebaobrana atď.

Myslím si, že moje limity sa mi podarilo prekonať. Za hodinu som ubehla 10 km cez kopcovitý terén potom, ako som celú noc nespala kvôli smradu, ktorý sa šíril celú noc spod mojej postele (U know), prvýkrát som spala v lese pod celtou (tu musím podotknúť, že v noci na hliadke som si musela dávať pozor, aby som nestúpila na nejakú z rozmiestnených mín), plazila som sa 50 m, brodila sa bahnom…

Piaty deň som prekonala svoj druhý strach, a to strach z diviakov. Po návrate do kempu ma totiž na mojej poslednej nočnej hliadke cestou do latríny začal naháňať diviak. Našťastie sa mi ho podarilo odplašiť. Najväčšia sranda bola, že keď sa nás na úvodných „psychotestoch“ pýtali, či máme z niečoho strach, tak som veľmi frajersky odpovedala, že nie (vtedy som si nevedela na nič spomenúť). Posledný deň sme mali slávnostnú ceremóniu. Pred jej začiatkom, ako slušnosť káže, sa so mnou prišla rozlúčiť „moja“ mačka. A to tak, že mi zanechala darček, tentokrát priamo na posteli.

Svoju účasť na vojenskom kempe určite neľutujem, naučila som sa veľa nového, spoznala lepšie samú seba a posilnilo ma to po fyzickej aj psychickej stránke, aj keď som sa domov vrátila o čosi ľahšia. Zistila som, že aj malé dievča dokáže držať krok s mužmi.

Romana Žilková, absolventka školy a účastníčka DofE, zlatý level